Kam sa to dostali centrálne banky?

Autor: Stanislav Pánis | 8.6.2021 o 13:32 | Karma článku: 3,05 | Prečítané:  497x

Od cieľa stabilnej nízkej inflácie sa centrálne banky posunuli k pomoci pri vykonávaní progresívnych protitrhových politických programov a k boju proti klimatickej zmene. Absurdné!

V nedávnej minulosti mala americká centrálna banka dva základné ciele v podobe cenovej stability, hoci si to vysvetľovala ako permanentnú dvojpercentnú infláciu, a v podobe podpory dosiahnutia plnej zamestnanosti.

Už počas finančnej krízy pred vyše dekádou začal Fed s neortodoxnou politikou na čele s kvantitatívnymi uvoľňovaním, ktorou zachraňoval subjekty finančného systému. To sa ešte so zaťatými zubami dalo pochopiť, keďže išlo o krok nevyhnutný na dosiahnutie elementárnych cieľov stability finančného systému a podpory ekonomiky. Táto politika však ostala v praxi v podstate doteraz a premenila sa na babysitting Wall Street, na put opciu či sieť chrániacu pred jej pádom. Vytvorila sa tak silná závislosť medzi rastom objemu peňazí vo finančnom systéme, rastom bilancie centrálnej banky a rely na akciových trhoch.

Dnes si však Fed na seba zobral ďalšie úlohy ako vznešený zelený cieľ boja proti klimatickej zmene či sociálnu inklúziu v podobe boja proti nerovnosti, keď bude dohliadať, aby pracovné miesta vznikali na všetkých úrovniach príjmových skupín, rás a pohlaví.

Jeho mandát sa výrazne rozširuje, pričom v podobných šľapajach sa vydávajú aj iné centrálne banky vrátane ECB. Zdá sa, že v ich budovách neostala už ani vôňa po niekdajšej akej-takej nezávislosti a stávajú sa pomocníkmi plnenia programov anti laissez faire progresívnych politikov, ktorí dominujú väčšine vlád Západu. Tlak, aby sa centrálne banky dostali do ich područia a podriadili sa, sa pritom zintenzívňuje, keď sa do popredia dostáva moderná monetárna teória, ktorá podporuje tlačenie peňazí na napĺňanie vládnych fiškálnych výdavkových cieľov a z dlhu si veľkú hlavu nerobí. Vláda, ktorá ma pod kontrolou fiat menový systém, predsa nemôže skrachovať.

Centrálne banky majú čoraz väčší vplyv na finančný systém a trhy, no zároveň sa stále, krokmi, ktoré robia, viac vzďaľujú od princípov kapitalizmu a voľného trhu s tendenciou nenechať skrachovať nikoho. Aj preto sa stávajú jednými z najväčších či rovno suverénne najväčšími veriteľmi vlád, ktoré patria medzi najväčších dlžníkov v ekonomickom systéme. Vytvárajú prostredie finančnej represie so zápornými reálnymi úrokovými sadzbami, aby im pomohli, vediac, že inak by ich dlhy boli ťažko udržateľné.

Nemožno byť preto prekvapený zo vzniku čoraz nutkavejšieho presvedčenia, že vďaka centrálnym bankám prichádza do ekonomiky zadnými dverami tzv. štátny kapitalizmus pri vyvolených, čo nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Edmund Phelps označuje za korporativizmus, kde tvorcovia politík neumožňujú efektívnu alokáciu zdrojov produktívnemu sektoru a pomáhajú a zachraňujú vybrané blízke skupiny, ktoré by na slobodnom trhu neprežili. V konečnom dôsledku to bude spomaľovať ekonomický rast (čo okrem iného zníži prostriedky na ochranu životného prostredia) a vytvárať rast majetkových a príjmových nerovností.

Majme sa na pozore! Nezamýšľané negatívne dôsledky činnosti centrálnych bánk sa hlasne prejavia až s istým časovým oneskorením.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Najlepšie mozgy nemôžu teraz vysvetľovať základné učivo (píše Michal Havran)

Na isté veci sa verejnosti nepýtame.


Už ste čítali?